Štefan Banič

Tretieho júna 1914 stojí muž na streche 41-poschodového mrakodrapu niekde v americkom meste. Nie je pilot. Nie je dôstojník. Je to murár, baník, prístavný robotník zo Smolenic pri Trnave — a o chvíľu skočí. Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Smolenickej Novej Vsi. Základnú školu vychodil doma, potom pracoval ako murár, poľnohospodársky a lesný robotník. V rokoch 1907 až 1920 žil s prestávkami v Spojených štátoch — kopal v baniach v Greenville, pracoval v továrni v Chicagu, v prístave v New Yorku. Nie presne miesto, kde by ste čakali vynálezcu. Lenže Banič odmalička sledoval stroje a premýšľal. Keď bol svedkom tragickej leteckej nehody, začal hľadať odpoveď na otázku: čo keby pilot mohol prežiť pád? Jeho riešenie nebolo klasické. Predchádzajúce padáky fungovali ako dáždnik, pod ktorým výsadkár visel. Baničov bol vzdušná brzda, ktorú si pilóti pripínali pod pás — a dalo sa ním vo vzduchu manévrovať. Tretieho júna 1914 to predviedol pred zástupcami patentového úradu a vojenského letectva. Skokom z mrakodrapu. Patent bol udelený v ten istý deň. Potom sa vrátil domov. Do Smolenic. Pracoval, objavil ložisko barytu, v roku 1929 sa spolu s Imrichom Vajsábelom a bratom pričinil o objavenie jaskyne Driny. Druhého januára 1941 zomrel tam, kde sa narodil. Človek, ktorý zachránil životy pilotov, skočil z mrakodrapu a odišiel späť kosiť trávu. História o takom človeku dlho mlčala.